Tmou, dažďom a bahnom
Jozef Hrdý patrí k prvým saleziánom, ktorí už krátko po uchopení moci komunistickou stranou pochopili, že slobodne budú môcť konať kňazskú službu len za Železnou oponou. „Videl som, že to všetko pôjde dolu vodou, ale predstavení nechceli tomu veriť.“ Prvý pokus prekročiť hranicu do Rakúska už v auguste 1949 stroskotal. K ďalšiemu sa s priateľom a ďalšími utečencami odhodlali krátko pred Vianocami toho istého roka. Svoj zámer utiecť neprezradil ani najbližším. Aby kamufláž bola dokonalá, poslal priateľovi do Prahy podpísané pohľadnice, ktoré rodičia dostávali v domnienke, že tam Jozef žije. Dňa 22. decembra 1949 odišiel vlakom do Moravského Svätého Jána. Skupinka utečencov prišla po niekoľkohodinovom pochode okolo polnoci k rieke Morava: „Bahno, všetko to pršalo, ale začalo aj mrznúť... Oni mali člnok, ale už nie z dreva spravený, ale bol nafúkaný. Tak sme tam čakali, o pol jednej a o pol druhej už sme boli v Rakúsku, na druhej strane.“ Ocitli sa v sovietskej okupačnej zóne Rakúska, no šťastlivo sa dostali až do Viedne, kde od medzinárodnej organizácie pre utečencov získali preukazy. Pomoc im na istý čas poskytol aj saleziánsky dom v americkej zóne vo Viedni, boli však úplne bez prostriedkov. Podarilo sa im dokonca zadovážiť si rakúske občianstvo a vďaka podpore viacerých rehoľníkov sa začiatkom roka 1950 dostali do Talianska, kde zasadli do lavíc Turínskej univerzity. V roku 1953 osud Jozefa zavial do Latinskej Ameriky, kde strávil štyri desaťročia svojho života.
Hodnocení
Hodnotilo 0 lidí
Routes
Not a part of any route.
Comments
No comments yet.