Buona notte, páni policajti
Pre Vojtecha Zemana sa stal útek z komunistického Československa jedinou možnosťou ako dokončiť kňazské štúdiá. V októbri 1951 sa preto s ďalšími kňazmi a rehoľníkmi pokúsil prekonať železnú oponu a dosiahnuť demokratický Západ. Po úspešnom zdolaní rieky Moravy ich čakal prechod všetkými okupačnými zónami Rakúska, až po úbočiach zasnežených Álp dosiahli Taliansko. Uprostred noci prišiel Vojtech v rozdelenej skupinke ďalších saleziánov do prvej dediny Colle Isarco. Tu narazili na hliadku talianskych policajtov: „My traja sme ich pozdravili: ,Buona notte, buona notte.‛ A keď už prišli tí (ďalší) dvaja, tak si povedali, že tu sa nám už voľačo nezdá. Každý sme mali takú tašku, pri hranici... To budú nejakí pašeráci. Tak ten povedal tým dvom ,Stop!‛ Títo policajti hovorili aj po taliansky aj po nemecky.“ Vojtech však neposlúchol a ušiel s ďalšími kolegami do lesa. „Potom sme videli, že prišli policajti na polonákladnom aute, zhasli svetlá. Rozišli sa a hľadali nás, zase išli kus cesty a hľadali. Tak sme si povedali, že pôjdeme chodníkom a chodník išiel k domom, tam mali veľkých psov, tak sme si povedali, že musíme ísť po koľajniciach a budeme počuť, keď pôjde vlak. Išli sme po koľajniciach do Vipitena ku kapucínom. Takže my traja sme sa dostali ku kapucínom a tí dvaja na políciu. Ale potom ten jeden z kňazov povedal, že sme u kapucínov, tak prišli pre nás.“ Nečakali ich však žiadne komplikácie, ale cesta na vysnívanú univerzitu v Turíne, kde Vojtech zahájil štúdium filozofie.
Hodnocení
Abyste mohli hodnotit musíte se přihlásit!
Trasy
Príbeh nie je súčasťou žiadnej trasy.
Komentáre
Vojtech Zeman
Vojtech Zeman sa narodil 28. marca 1930 v Novej Bani. Keďže jeho veľkou túžbou bolo stať sa kňazom, v lete roku 1948 požiadal o prijatie do saleziánskeho noviciátu v Hronskom Beňadiku, kde študoval a zložil prvé rehoľné sľuby. V noci z 13. na 14. apríla 1950 prežil v Šaštíne s ďalšími kňazmi a študentmi akciu K. Vojtecha spolu s ostatnými previezli do koncentračného kláštora v Podolínci, snahy komunistov o ich prevýchovu však vyšli naprázdno. O niekoľko týždňov niektorých z nich odviezli do Kostolnej a neskôr na Priehradu mládeže. Po prepustení na slobodu odišiel Vojtech do Kremnice, kde si chcel dokončiť štúdium, v novembri 1950 však dostal pozvánku na veliteľstvo v Banskej Bystrici kvôli nástupu do pomocného technického práporu. Ako študent nakoniec získal odklad, to mu ale už jeho predstavení navrhli možnosť utiecť za hranice, o čo sa úspešne pokúsil v októbri 1951 s ďalšími kňazmi a študentmi. Po šťastlivom prekonaní rieky Moravy na vratkých gumených člnoch sa síce dostali do Rakúska, avšak do sovietskej okupačnej zóny, naďalej im preto hrozilo nebezpečenstvo na každom kroku. Úspešne prešli Viedňou a všetkými okupačnými pásmami Rakúska až na hranicu s Talianskom, kde uprostred noci prišiel Vojtech v skupinke saleziánov do prvej dediny Colle Isarco. Tu narazili na hliadku talianskych policajtov, ktorí sa ich snažili zadržať, no Vojtech neposlúchol a ušiel s ďalšími kolegami do lesa, do Vipitena ku kapucínom a odtiaľ na vysnívanú univerzitu v Turíne. Nadšený misijným ideálom podal si žiadosť na misie a odišiel do Argentíny. Tam absolvoval pedagogickú prax a teologické štúdia v Cordobe, kde bol 23. novembra 1958 vysvätený za kňaza. Desať rokov kňazského života naplneného prácou s mládežou strávil v Paraguaji. Stal sa riaditeľom ústavu v Concepción, počas posledných dvoch rokov v Južnej Amerike bol ekonómom poľnohospodárskej školy v Coronel Oviedo. Nasledujúcim Vojtechovým pôsobiskom bol Rím, kde pracoval ako asistent v obchodnej akadémii, no súčasne pokračoval v štúdiu na univerzite. Už v roku 1971 odišiel do Švédska, kde sa takmer desať rokov venoval svojim krajanom. Osemdesiate a deväťdesiate roky strávil v Mníchove a neskôr v Paríži. Napriek tomu, že už v roku 1993 sa chcel vrátiť na Slovensko, nešlo to hneď. Návrat do rodnej krajiny sa mu podaril až v roku 2000, kde pokračuje v kňazskej činnosti i v práci pre mládež.
