Ján Brichta

Ján Brichta sa narodil 8. novembra 1928 v Jablonovom na Záhorí, kde vyrastal v skromných pomeroch roľníckej rodiny. Počas gymnaziálneho štúdia v Šaštíne si ho získala práca saleziánov venovaná mládeži. Po maturite sa preto rozhodol pokračovať v saleziánskom pedagogickom študentáte v Šaštíne, kde absolvoval šesť semestrov. V apríli 1950 tu Jána aj jeho spolužiakov zastihla akcia K (kláštory), ktorou sa komunistický režim pokúsil o likvidáciu mužských reholí v Československu. O niekoľko dní neskôr všetkých naložili do autobusov a odviezli do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Režim sa však márne snažil týchto mladých mužov, oddaných viere, priviesť na „správnu“ cestu. Koncom augusta ich prepustili domov, Ján však dostal povolávací rozkaz do PTP, do tábora Libavá neďaleko Olomouca. Vďaka priateľovi, lekárovi z Bratislavy, ktorý mu odporučil operáciu čelných dutín, získal možnosť vrátiť sa na Slovensko. Chcel emigrovať do zahraničia, ku skupine, s ktorou mal utiecť do Talianska, sa však už pripojiť nestihol. Ostal ale v kontakte s kňazmi, ktorí pripravovali ďalšie úteky, ako napr. so Štefanom Sandtnerom. Páter Sandtner mu dal niekoľko obálok s menami ľudí z celého Slovenska, ktorí mali tvoriť ďalšiu skupinu utečencov, a ktorým Ján osobne odovzdal odkazy o plánovanom odchode. Ihneď po návrate z tejto cesty sa odobral do Jablonového, aby sa pripravil na útek do zahraničia. Ján odišiel do Šaštína, kde sa stretol so skupinou študentov i niekoľkých starších kňazov, na ktorých bol vydaný zatykač. Nadránom 8. apríla 1951 sa vydali na pochod k hraniciam, postup im však sťažoval rozmočený terén, čo znášali obzvlášť ťažko starší kňazi. Samotné preplavenie rieky Moravy bolo takmer nemožné kvôli rozvodnenému toku a množstvu polámaných stromov. Rozhodli sa preto pre návrat, cestou späť však väčšinu z nich chytili príslušníci Pohraničnej stráže. Odviezli ich na Bratislavský hrad a onedlho do povestného „leopoldovského mlyna“. Tu podstúpil tri mesiace tvrdých výsluchov sprevádzané hladom a zimou. Na proces, ktorý sa konal vo februári 1952, ho „pripravovali“ už v Justičnom paláci v Bratislave. Nakoniec si vypočul ortieľ – pätnásť rokov väzenia. Po niekoľkých týždňoch v ilavskej väznici ho napokon previezli do Jáchymova na tábor „Dvanáctka“. Tu ho síce už nebili, ale musel ťažko pracovať v zdraviu škodlivých uránových baniach. V decembri Jána premiestnili na tábor Nikolaj, aj tu však musel čeliť každodennej ťažkej práci bez nároku na voľno a neznesiteľným životným podmienkam. V roku 1954 sa sťahoval opäť, tento raz na tábor Rovnosť. Medzitým podnikali jeho rodičia, ktorých uvidel až po piatich rokoch väznenia, všetky kroky, aby Jána predčasne prepustili, čo sa nakoniec podarilo v decembri 1958. V januári 1959 nastúpil do družstva v rodnej obci, kde pracoval ako kŕmič, dojič, i závozník. Na družstve bol zamestnaný až do roku 1989, popri práci však vyštudoval inžinierstvo a po roku 1990 dokonca aj teologickú fakultu. Ani jemu, ani jeho deťom nikdy nedali susedia pocítiť, že bol väzňom. Za jeho pomoc ľuďom v družstve si ho vždy vážili. Ján je aktívny aj v súčasnosti a zapája sa do činnosti občianskeho združenia Politickí väzni Zväzu protikomunistického odboja.

• Ďalšie informácie