Bratislavský hrad
Zámocká 862/2, 811 01 Bratislava, Slovenská republika
  • Príbeh
  • Miesto

Tak trochu iná návšteva hradu

Dostupné v: English | Slovensky

Keďže komunistický režim nedovolil Antonovi Srholcovi naplniť jeho túžbu po kňazskom povolaní, pokúsil sa v roku 1951 o útek do zahraničia, kde dúfal, že dosiahne svoj cieľ. Jeho plány ale v osudnú aprílovú noc zmarila rozvodnená rieka Morava. Cestou od hraníc takmer celú skupinu kňazov a študentov, medzi ktorými bol aj Anton, chytili vojaci a previezli ich na Bratislavský hrad: „Tam sme týždeň čakali, koho ešte chytia, koho zaistia, aby nebola nijaká informácia od nás. (Boli sme) prísne strážení, bez spánku, len posediačky, pokrm nám dávali ako vojakom a tam sme týždeň čakali.“ Neskôr ich previedli ku „Dvom levom“ a následne do Leopoldova, kde Anton strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe. V tajnom procese, ktorý sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952, bol Anton Srholec nakoniec odsúdený na dvanásť rokov väzenia. Trest za útek, ktorý sa vôbec neuskutočnil, si takmer celý odpykal v pekle jáchymovského tábora.

Hodnocení


Hodnotilo 0 lidí
Abyste mohli hodnotit musíte se přihlásit! 

Trasy

Príbeh nie je súčasťou žiadnej trasy.

Komentáre

Neexistujú žiadne komentáre k príbehu.

Anton Srholec

Anton Srholec

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka. Ako jediný zo siedmich detí sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu. Keďže túžil stať sa kňazom, zvolil si blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne, kde ho však v apríli 1950 zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam – akcia K (Kláštory). Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich „prevýchovu“. Keďže toto úsilie komunistického režimu stroskotalo, mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu. Prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí, sa dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu, avšak kvôli rozvodnenému toku sa museli vrátiť. Cestou späť takmer celú skupinu zaistili na nich čakajúci vojaci. Anton smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr ku Dvom levom a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952 a tu si mladík, ktorý nemal iný záujem, len študovať, vypočul ortieľ – dvanásť rokov väzenia. V rýchlom slede za sebou vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci, no cieľom a „domovom“ na takmer celé desaťročie sa mu stal Jáchymov. Antona tu ničili neznesiteľné pracovné podmienky, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, v práci však musel pokračovať. V „poslednej chvíli“ ho v roku 1960 zachránilo vyhlásenie amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov. Anton sa vrátil k rodičom, dlho však nemohol nájsť zamestnanie, podarilo sa mu pracovať len ako nekvalifikovanému robotníkov, pričom ho zo zreteľa nepúšťala ani Štátna bezpečnosť. V rokoch 1965 –1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. Využil však svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne jazykové skúšky z anglického a nemeckého jazyka, čo mu pomohlo získať miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu. V roku 1969 si zaobstaral povolenie na trojmesačný pobyt v Taliansku, kde v septembri 1969 začal štúdium na Univerzite v Turíne. Anton mal byť vysvätený za kňaza v r. 1970 v Turíne, keďže však od štátu nedostal dostatočne dlhé povolenie pobytu, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája vysvätil samotný pápež Pavol VI. Napriek všetkému sa Anton rozhodol vrátiť domov. Bol síce kňazom, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave, tamojší dekan mu však vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. Jeho duchovná práca ale režimu krajne nevyhovovala, bol preto neskôr preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali i štátny súhlas a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník v Doprastave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989. Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vníma veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil, vie, čo znamená sloboda. Dodnes sa venuje charitatívnym aktivitám a je činný v spoločenských a sociálnych organizáciách.

Bratislavský hrad

Dostupné v: English | Česky | Slovensky

Bratislava a hrad utrpeli citeľné škody počas napoleonských vojen v roku 1809, kedy sa hrad stal terčom francúzskeho delostrelectva. Dielo skazy zavŕšil obrovský požiar, ktorý z nedbanlivosti vojakov vypukol v paláci 28. mája 1811. I keď v sťažených podmienkach, predsa ostal využívaný armádou (ostala tu až do polovice 20. storočia). Zachránené priestory sa adaptovali na nové účely, boli zriadené nové komunikácie, v areáli vznikli stanovištia delostrelcov doplnené palisádovými ohradami. Vojenské využitie dostali hradné ruiny i počas prvej a druhej svetovej vojny. Vtedy bolo pod úrovňou čestného nádvoria zriadené železobetónové pozorovacie stanovisko s výhľadom na Dunaj. Takto sa hrad dočkal oslobodenia republiky v máji 1945. V roku 1961 bol pre svoj historicko-architektonický prínos ako jedna z prvých historických pamiatok u nás vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Zdroj: www.snn.sk, sk.wikipedia.org

Bratislavský hrad

Na tomto mieste

Tak trochu iná návšteva hradu

Tak trochu iná návšteva hradu

Anton Srholec
Vyšetrovanie na Bratislavskom hrade

Vyšetrovanie na Bratislavskom hrade

Ján Brichta
Zadajte, prosím, Váš e-mail a heslo
Zabudnuté heslo
Zmeniť heslo