Horšie a najhoršie spomienky

V novembri 1944 bola rodina pani Márie Kormanovej internovaná v tábore v Dubnici nad Váhom. „Viedli nás tam pod samopalmi. Pamätám si ako dnes, že to boli také nízke podlhovasté baraky a v nich páľandy, z ktorých nám len hlavy trčali. Toľko nás tam bolo, jeden za druhým, že tam ani miestočka nebolo. Chlapi boli na jednej strane a ženy s deťmi na druhej strane, tak nám vzali otca.“ Najhoršie spomienky má pani Kormanová na Farbára, táborového kápa rómskeho pôvodu. „Bolo to kruté. Čo robili s našimi ženami! Vyzliekali ich, bili, polievali studenou vodou. To sa nedá ani opísať, čo sa tam dialo. Bolo to hrozné. A toto viedol Róm, ktorý to dostal za úlohu od Nemcov, a tak nás mlátil. Nemci ho tam dosadili ako bachara. Pamätám si, že sa volal Farbár. Na rozdiel od Nemcov nás mlátil. Či bol za to platený, to neviem. Pamätám si, že keď som raz šla prosiť o jedlo, tak ma udrel pendrekom, až som spadla.“ Pani Kormanová má dodnes v živej pamäti desivé scény, ako si nemeckí vojaci v tábore vyberali pekné ženy a znásilňovali ich. „Viete, sprvu boli na rade pekné ženy. Ako moja švagriná, bratova manželka, to bola krásavica. Bola v piatom mesiaci tehotenstva. Chytili ju, znásilnili, a tak tam aj ostala... Tam toho bolo, no hrôza. Keď Nemci videli peknú dievčinu, tak ju chytili, zatiahli dole, kde bol taký kryt, a tam ju znásilňovali. Pekné ženy sa natierali sadzami, len aby ich Nemci nikam nezatiahli.“