Ryby prišli, ja som neprišiel
Jozef Hrdý patrí k prvým saleziánom, ktorí už krátko po uchopení moci komunistickou stranou pochopili, že slobodne budú môcť konať kňazskú službu len za Železnou oponou. „Videl som, že to všetko pôjde dolu vodou, ale predstavení nechceli tomu veriť.“ Prvý pokus prekročiť hranicu do Rakúska už v auguste 1949 stroskotal. „Keď videli ako to všetko skončilo, tak v septembri ja som ešte nebol na bohosloví, vo Svätom Kríži, teraz je to Žiar nad Hronom, sme mali teologickú fakultu. Tak ja som tam išiel študovať. Ale vedeli sme, že príde čas, keď pôjdeme.“ Medzitým pokračoval v štúdiu filozofie a teológie, ďalší pokus o útek sa však rýchlo blížil. Pred vianočnými sviatkami v roku 1949 dostal s kamarátom falošné telegramy, v ktorých im oznamovali vážne zdravotné problémy ich rodičov. Cieľ bol jasný – získať povolenie na odchod zo školy: „(Kamarát) dostal telegram o pol desiatej a ja o pol jedenástej. ,Tvoj otec je so zlomeninami v Bratislave v nemocnici. Príď ho ihneď navštíviť. Tvojho otca.‛ Všetko sme sa už dohovorili, ako to bude. Ten druhý nemal nijaký problém, lenže mňa poznali z Bratislavy, prefíkaného, mazaného. ,No, ty nepôjdeš nikam! Pretože my vieme, že ty chceš Vianoce prežiť medzi tvojimi kamarátmi, priateľmi, nepôjdeš nikam!‛“ Nakoniec predstaveného „obmäkčil“, ten mu ale stále úplne nedôveroval: „Valábek sa volal a hovorí: ,Rozmýšľali sme, pôjdeš do Bratislavy. Tu je Horniak ekonóm, dá ti peniaze. A v Bratislave kúpiš ryby a tie potom prinesieš.‛ Tak chceli vedieť, že ich neoklamem. Poznali ma už veľmi dobre.“ Vzal si peniaze a odišiel na vlak. V Bratislave nechal kúpiť ryby známemu a poslal ich do kláštora: „Ryby prišli, ja som neprišiel. Predstaveného išiel šľak trafiť.“ Jozefovi a jeho priateľovi sa útek vydaril a už začiatkom roka 1950 sa dostal do Talianska, kde zasadol do lavíc Turínskej univerzity. V roku 1953 ho osud zavial do Latinskej Ameriky, kde strávil štyri desaťročia svojho života.
Hodnocení
Abyste mohli hodnotit musíte se přihlásit!
Trasy
Príbeh nie je súčasťou žiadnej trasy.
Komentáre
Jozef Hrdý
Jozef Hrdý sa narodil 10. apríla 1923 vo Veľkých Ostraticiach v rodine roľníka. K myšlienke stať sa kňazom sa dostal netradičným spôsobom – veľkú úlohu v jeho rozhodnutí zohrala jeho vášeň pre šport a hlavne pre futbal. Gymnaziálne štúdium preto absolvoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, kde mohol túto záľubu rozvíjať. Nasledovalo štúdiom pedagogiky v Trnave, medzitým strávil rok noviciátu vo Svätom Beňadiku. V Trnave ho zastihol koniec vojny a príchod Červenej armády. Krátko nato bol poslaný do Bratislavy na Trnávku, neskôr do saleziánskeho domu na Miletičovej ulici. Venoval sa apoštolátu, organizoval miništrantov, učil náboženstvo v ľudovej škole a popritom mal na starosti šport v Ružinove. Prišiel však rok 1948 a situácia sa pre kňazov a rehoľníkov stávala čoraz vážnejšou. Onedlho ho vyhľadal Ľudovít Macák, ktorý sa mu zdôveril s plánom zorganizovať útek bohoslovcov do Talianska, kde by mohli vyštudovať za kňazov. Po prvom nevydarenom pokuse v auguste 1949 podnikol s priateľom a ďalšími utečencami úspešný pokus o prekročenie hranice v noci z 22. na 23. decembra 1949. Ocitli sa v sovietskej okupačnej zóne Rakúska, no šťastlivo sa dostali až do Viedne, kde od medzinárodnej organizácie pre utečencov získali preukazy. Vďaka pomoci zo strany viacerých rehoľníkov úspešne prešli už začiatkom roka 1950 do Talianska, do Turína, kde ihneď zasadli do univerzitných lavíc. Tu bol v júli 1953 vysvätený za kňaza. V Taliansku sa však dozvedeli, že Jozefa hľadá Štátna bezpečnosť, predstavení sa preto rozhodli poslať ho ešte v roku 1953 do Južnej Ameriky, kde strávil v chilskom Punta Arenas neďaleko od Ohňovej zeme, v Santiagu a v Bolívii nasledujúce štyri desaťročia svojho života. Venoval sa predovšetkým práci s mládežou, nezabudnuteľne sa zapísal do rozvoja poľnohospodárskej školy v Lineares. V Chile ho však po rokoch dostihli následky rôznych „obchodov“, ktoré, ako tvrdí, robil na podnet iných osôb, pričom údajne ani nevedel, čo podpisoval. Vyšetrovanie podvodov, kvôli ktorým po ňom pátral aj Interpol, a proces sa ťahali niekoľko rokov. Začiatkom 90. rokov sa vrátil na Slovensko. Pracoval tu ako ekonóm, predovšetkým však pokračoval v práci s mládežou. V súčasnosti trávi jeseň svojho života v Šaštíne.
