Tmou, dažďom a bahnom
Jozef Hrdý patrí k prvým saleziánom, ktorí už krátko po uchopení moci komunistickou stranou pochopili, že slobodne budú môcť konať kňazskú službu len za Železnou oponou. „Videl som, že to všetko pôjde dolu vodou, ale predstavení nechceli tomu veriť.“ Prvý pokus prekročiť hranicu do Rakúska už v auguste 1949 stroskotal. K ďalšiemu sa s priateľom a ďalšími utečencami odhodlali krátko pred Vianocami toho istého roka. Svoj zámer utiecť neprezradil ani najbližším. Aby kamufláž bola dokonalá, poslal priateľovi do Prahy podpísané pohľadnice, ktoré rodičia dostávali v domnienke, že tam Jozef žije. Dňa 22. decembra 1949 odišiel vlakom do Moravského Svätého Jána. Skupinka utečencov prišla po niekoľkohodinovom pochode okolo polnoci k rieke Morava: „Bahno, všetko to pršalo, ale začalo aj mrznúť... Oni mali člnok, ale už nie z dreva spravený, ale bol nafúkaný. Tak sme tam čakali, o pol jednej a o pol druhej už sme boli v Rakúsku, na druhej strane.“ Ocitli sa v sovietskej okupačnej zóne Rakúska, no šťastlivo sa dostali až do Viedne, kde od medzinárodnej organizácie pre utečencov získali preukazy. Pomoc im na istý čas poskytol aj saleziánsky dom v americkej zóne vo Viedni, boli však úplne bez prostriedkov. Podarilo sa im dokonca zadovážiť si rakúske občianstvo a vďaka podpore viacerých rehoľníkov sa začiatkom roka 1950 dostali do Talianska, kde zasadli do lavíc Turínskej univerzity. V roku 1953 osud Jozefa zavial do Latinskej Ameriky, kde strávil štyri desaťročia svojho života.
Hodnocení
Abyste mohli hodnotit musíte se přihlásit!
Trasy
Príbeh nie je súčasťou žiadnej trasy.
Komentáre
Jozef Hrdý
Jozef Hrdý sa narodil 10. apríla 1923 vo Veľkých Ostraticiach v rodine roľníka. K myšlienke stať sa kňazom sa dostal netradičným spôsobom – veľkú úlohu v jeho rozhodnutí zohrala jeho vášeň pre šport a hlavne pre futbal. Gymnaziálne štúdium preto absolvoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, kde mohol túto záľubu rozvíjať. Nasledovalo štúdiom pedagogiky v Trnave, medzitým strávil rok noviciátu vo Svätom Beňadiku. V Trnave ho zastihol koniec vojny a príchod Červenej armády. Krátko nato bol poslaný do Bratislavy na Trnávku, neskôr do saleziánskeho domu na Miletičovej ulici. Venoval sa apoštolátu, organizoval miništrantov, učil náboženstvo v ľudovej škole a popritom mal na starosti šport v Ružinove. Prišiel však rok 1948 a situácia sa pre kňazov a rehoľníkov stávala čoraz vážnejšou. Onedlho ho vyhľadal Ľudovít Macák, ktorý sa mu zdôveril s plánom zorganizovať útek bohoslovcov do Talianska, kde by mohli vyštudovať za kňazov. Po prvom nevydarenom pokuse v auguste 1949 podnikol s priateľom a ďalšími utečencami úspešný pokus o prekročenie hranice v noci z 22. na 23. decembra 1949. Ocitli sa v sovietskej okupačnej zóne Rakúska, no šťastlivo sa dostali až do Viedne, kde od medzinárodnej organizácie pre utečencov získali preukazy. Vďaka pomoci zo strany viacerých rehoľníkov úspešne prešli už začiatkom roka 1950 do Talianska, do Turína, kde ihneď zasadli do univerzitných lavíc. Tu bol v júli 1953 vysvätený za kňaza. V Taliansku sa však dozvedeli, že Jozefa hľadá Štátna bezpečnosť, predstavení sa preto rozhodli poslať ho ešte v roku 1953 do Južnej Ameriky, kde strávil v chilskom Punta Arenas neďaleko od Ohňovej zeme, v Santiagu a v Bolívii nasledujúce štyri desaťročia svojho života. Venoval sa predovšetkým práci s mládežou, nezabudnuteľne sa zapísal do rozvoja poľnohospodárskej školy v Lineares. V Chile ho však po rokoch dostihli následky rôznych „obchodov“, ktoré, ako tvrdí, robil na podnet iných osôb, pričom údajne ani nevedel, čo podpisoval. Vyšetrovanie podvodov, kvôli ktorým po ňom pátral aj Interpol, a proces sa ťahali niekoľko rokov. Začiatkom 90. rokov sa vrátil na Slovensko. Pracoval tu ako ekonóm, predovšetkým však pokračoval v práci s mládežou. V súčasnosti trávi jeseň svojho života v Šaštíne.
