Malé Leváre
slovensko-rakúska hranica · Malé Leváre 467, 908 74 Malé Leváre, Slovensko
  • Příběh
  • Místo

Zastavila ich rozvodnená rieka

Dostupné v: English | Česky | Slovensky

Keďže komunistický režim nedovolil Antonovi Srholcovi naplniť jeho túžbu po kňazskom povolaní, pokúsil sa v apríli 1951 o útek do zahraničia, kde dúfal, že dosiahne svoj cieľ. Skupina, v ktorej bolo mnoho starších a vyčerpaných kňazov, sa v osudnú noc dostala k hrádzi pri rieke Morava s niekoľkohodinovým oneskorením oproti pôvodnému plánu. „Boli tam starí kňazi, ktorí už boli chorí a niesli sme ich od toho lesa po poliach. Boli neorganizovaní, niektorí mali aj veľké kufre, v ktorých niesli svoje osobné veci a dokonca písací stroj, čo bolo veľmi ťažké a spomalili pochod.“ Keď dosiahli rieku, prekvapil ich rozvodnený mohutný tok: „Bolo, či ísť alebo neísť... voda bola aj medzi brehom Moravy aj hrádzou, takže už tam by bolo treba použiť ten jeden čln pre dvadsaťtri ľudí.“ Nakoniec padlo rozhodnutie vrátiť sa, cestou späť však takmer celú skupinu chytili vojaci. Anton Srholec bol po niekoľkomesačnej vyšetrovacej väzbe nakoniec odsúdený na dvanásť rokov väzenia. Trest za útek, ktorý sa vôbec neuskutočnil, si takmer celý odpykal v pekle jáchymovského tábora.

Hodnocení


Hodnotilo 0 lidí
Abyste mohli hodnotit musíte se přihlásit! 

Trasy

Příběh není součastí žádné trasy.

Komentáře

Žádné komentáře k příběhu.

Anton Srholec

Anton Srholec

Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka. Ako jediný zo siedmich detí sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu. Keďže túžil stať sa kňazom, zvolil si blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne, kde ho však v apríli 1950 zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam – akcia K (Kláštory). Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich „prevýchovu“. Keďže toto úsilie komunistického režimu stroskotalo, mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu. Prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí, sa dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu, avšak kvôli rozvodnenému toku sa museli vrátiť. Cestou späť takmer celú skupinu zaistili na nich čakajúci vojaci. Anton smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr ku Dvom levom a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952 a tu si mladík, ktorý nemal iný záujem, len študovať, vypočul ortieľ – dvanásť rokov väzenia. V rýchlom slede za sebou vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci, no cieľom a „domovom“ na takmer celé desaťročie sa mu stal Jáchymov. Antona tu ničili neznesiteľné pracovné podmienky, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, v práci však musel pokračovať. V „poslednej chvíli“ ho v roku 1960 zachránilo vyhlásenie amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov. Anton sa vrátil k rodičom, dlho však nemohol nájsť zamestnanie, podarilo sa mu pracovať len ako nekvalifikovanému robotníkov, pričom ho zo zreteľa nepúšťala ani Štátna bezpečnosť. V rokoch 1965 –1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. Využil však svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne jazykové skúšky z anglického a nemeckého jazyka, čo mu pomohlo získať miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu. V roku 1969 si zaobstaral povolenie na trojmesačný pobyt v Taliansku, kde v septembri 1969 začal štúdium na Univerzite v Turíne. Anton mal byť vysvätený za kňaza v r. 1970 v Turíne, keďže však od štátu nedostal dostatočne dlhé povolenie pobytu, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája vysvätil samotný pápež Pavol VI. Napriek všetkému sa Anton rozhodol vrátiť domov. Bol síce kňazom, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave, tamojší dekan mu však vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. Jeho duchovná práca ale režimu krajne nevyhovovala, bol preto neskôr preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali i štátny súhlas a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník v Doprastave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989. Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vníma veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil, vie, čo znamená sloboda. Dodnes sa venuje charitatívnym aktivitám a je činný v spoločenských a sociálnych organizáciách.

Malé Leváre

Dostupné v: English | Česky | Slovensky

Obec Malé Leváre leží v Záhorskej nížine asi 40 km severozápadne od Bratislavy a 8 km severozápadne od okresného mesta Malacky. Okolie obce sa vzhľadom na blízkosť rieky Moravy, ktorá tvorí slovensko-rakúsku hranicu, stalo pred rokom 1989 svedkom viacerých pokusov o prekročenie hranice, československá Pohraničná stráž však používala na zastavenie utečencov mnohé, často drastické metódy. V období od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989 usmrtili príslušníci Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže na slovenskom úseku vtedajšej hranice ČSR, resp. ČSSR so sovietskou okupačnou zónou Rakúska, či s Rakúskou republikou najmenej 42 civilných osôb – streľbou, elektrickým prúdom v elektrickej drôtenej zátarase, výbuchom nástražných mín, roztrhaním služobnými psami a inými zákrokmi.

Malé Leváre

Na tomto místě

Nevydarený prechod

Nevydarený prechod

Ján Brichta
Zastavila ich rozvodnená rieka

Zastavila ich rozvodnená rieka

Anton Srholec
Zadejte prosím Váš e-mail a heslo
Zapomenuté heslo
Změnit heslo