Presviedčanie Dobrého vojaka Švejka
Bibiana Wallnerová sa v roku 1951 pokúsila s rodičmi a sestrou Dorotou utiecť z komunistického Československa do slobodného sveta, život jej mladej sestry však vyhasol na hranici s Rakúskom. Bibianu s rodičmi predviedli na strážnicu, kde ich obrali o všetky cennosti, a vzápätí do kasární Pohraničnej stráže v kaštieli v Malackách. Tu strávila s matkou približne dva týždne. Stretla sa tu s jednou z metód, ktoré vyšetrovatelia používali v záujme dostať zo zadržaných akékoľvek informácie – nasadili na ňu mladého pohraničníka. Vzhľadom na to, že sa nepredstavil, dala mu Bibiana vlastné pomenovanie. Nazvala ho Dobrý vojak Švejk. „Bol to špiceľ, ktorý mal zo mňa vytiahnuť veci. Chodil za mnou a urobil nám pár láskavostí. Keď som videla, že s nami sympatizuje, poprosila som ho o uterák, zubnú kefku a pastu. Toto mi obstaral, zrejme na štátne trovy.“ Dobrý vojak Švejk ju často navštevoval a lichotil jej. Nakoniec sa ponúkol, že by mohol niečo zachrániť z ich majetku: „Viete, keby som Vám to doniesol, museli by ste mi povedať moc dobrého chlapa, ktorému by som to dal.“ Napriek tomu, že Bibiana odmietala na túto ponuku reagovať, Dobrý vojak Švejk bol neodbytný. Prišiel za ňou aj počas svojej nočnej hliadky: „To boli situácie ako z Rómea a Júlie. Ja za mrežami v bielej blúzke, popáskovaná mrežami, mesiačik svietil. Pred mrežami stál s bajonetom Dobrý vojak Švejk a dohováral mi, aby som si to rozmyslela.“ Bibiana však odmietla a Dobrý vojak Švejk sa viac neukázal. „Až vtedy som pochopila, keď tam toľko stojkoval, o čo mu vlastne išlo. A že to neboli moje modré oči.“
Hodnocení
Abyste mohli hodnotit musíte se přihlásit!
Trasy
Příběh není součastí žádné trasy.
Komentáře
Bibiana Wallnerová
Bibiana Wallnerová sa narodila 14. decembra 1932 v Bratislave. Spolu so staršou sestrou Dorotou vyrastali v kultúrnom prostredí, rodičia ich viedli k láske k športu, cudzím jazykom a k hudbe. Už ako dieťa bola konfrontovaná s krutosťou vojny a po Februári 1948 i s brutalitou komunistického režimu. Otec Bibiany ešte v tom istom roku navrhol rodine útek za hranice, obe dcéry to však odmietli. O tri roky neskôr sa ale situácia zmenila a prostredníctvom staršej sestry získali kontakt na prevádzača. Dňa 9. mája 1951, krátko po 2. hod. ráno, všetkých zadržala hliadka Pohraničnej stráže v blízkosti drôtených prekážok, asi 500 m od pasovej kontroly v Kopčanoch. Ozvala sa streľba, ktorá ukončila život staršej zo sestier. Bibianu s rodičmi predviedli na strážnicu, kde ich obrali o všetky cennosti, a vzápätí do kasární Pohraničnej stráže v kaštieli v Malackách. Tu strávila s matkou asi dva týždne, po ktorých ju previezli ku „Dvom levom“ v Bratislave, po vypočúvaní do väznice v Leopoldove a neskôr do cely krajského súdu. Strávila mesiace v samoväzbe. V procese, ktorý prebehol v septembri 1951, odsúdili jej otca za velezradu na dvanásťročné väzenie, matka dostala päť rokov a Bibiana, obvinená „len“ z pokusu o prekročenie hraníc, dva a pol roka. Spolu s matkou ju previezli do väznice v Ilave, kým otca poslali do Leopoldova. Ešte v roku 1951 došlo k presťahovaniu ženskej trestnice do Rimavskej Soboty, v apríli 1952 sa však musela Bibiana sťahovať opäť, no tento raz ju definitívne odtrhli od matky. S časťou väzenkýň putovala do Sučian, kde sa spriatelila s Maruškou, talentovanou poetkou, ktorá pochádzala z Čiech. Spolu vytvorili Jednotné básnické spevácke a výtvarnícke družstvo, ktoré podľa svojich priezvísk nazvali SOBKOV. V máji 1953 bola vďaka amnestii prepustená na slobodu, o návrate do normálneho života ale nemohla byť žiadna reč. Zamestnala sa v Bratislave v laboratórnych potrebách ako korešpondentka, všetko však podriaďovala jedinému cieľu – navštevovať rodičov vo väzení. Keďže matka bola v Pardubiciach a otec v Ilave a neskôr vo väznici Mírov, bolo veľmi časovo i finančne náročné za nimi cestovať. Silu prežiť jej dávala len láska k budúcemu manželovi. Trvalo roky, než sa jej podarilo získať byt. Po narodení prvého dieťaťa ostala doma a popri starostlivosti o rodinu si začala budovať literárnu kariéru. Skladala piesne, spolupracovala s hudobnými skladateľmi, vyhrala rôzne súťaže, osvedčila sa ako prekladateľka, neskôr pracovala ako sprievodkyňa v Čedoku. Získala meno dobrej autorky, jej minulosť ju však neraz dostihla a pripravila o prácu. Bibiana nakoniec získala zamestnanie v rozhlase v redakcii pre deti a mládež, kde robila úspešné hudobné relácie. Napriek tomu, že ju odtiaľ neskôr prepustili, miesto jej po čase vrátili späť. Bibiana Wallnerová sa dodnes venuje literárnej tvorbe, vydala niekoľko kníh. Svoje skúsenosti s väzením opísala v románe Pod basovým kľúčom (Bratislava 2010), z ktorého cítiť jej veľký zmysel pre humor a nepoddajnosť, s akou zápasila s nepriaznivým osudom.
