Smrť na hranici
Bibiana Wallnerová sa v roku 1951 pokúsila s rodičmi a sestrou Dorotou prekročiť hranicu do slobodného sveta. Dňa 9. mája 1951, krátko po 2. hod. ráno, ich však zadržala hliadka pohraničnej stráže asi 500 m od pasovej kontroly v Kopčanoch. Zrazu sa ozvala streľba a nadávky: „Zaľahli sme, keď sa strieľalo. Boli sme bezbranní a strieľali po nás. Ja som mala pred hlavou jednu tašku a v nej bol kabát. Tá taška ma rafla do hlavy. Neskôr sa v nej našiel brok, guľka. Zavŕtala sa do toho kabáta.“ Otec ich vyzval, aby zdvihli ruky. Bibiana, ktorá milovala hru na klavír, nechcela riskovať zranenie rúk, no aj tak váhala. „...ale sestra ma potiahla za nohu a hovorí: ,Nebuď pipi!‛ Tak som si povedala: ,Nie som pipi‛ a ležala som tam.“ Zo zeme ju surovo zdvihli až vojaci. Keďže sestru nikde nevidela, domnievala sa, že sa jej podarilo odplaziť. Potom však začula hlásenie: „Súdruh dôstojník, hlásim, štyria zajatí, jeden mŕtvy.“ O chvíľu sa dozvedela, že je to jej sestra. „Nechceli sme veriť. Dala som si ju ukázať... a potom som už uverila.“ Výstrel zasiahol do chrbta i piateho utečenca. Kým život jej mladej sestry na hranici ukončila guľka, utrpenie Bibiany a jej rodičov pokračovalo mnohoročným väznením.
Hodnocení
Abyste mohli hodnotit musíte se přihlásit!
Trasy
Příběh není součastí žádné trasy.
Komentáře
Bibiana Wallnerová
Bibiana Wallnerová sa narodila 14. decembra 1932 v Bratislave. Spolu so staršou sestrou Dorotou vyrastali v kultúrnom prostredí, rodičia ich viedli k láske k športu, cudzím jazykom a k hudbe. Už ako dieťa bola konfrontovaná s krutosťou vojny a po Februári 1948 i s brutalitou komunistického režimu. Otec Bibiany ešte v tom istom roku navrhol rodine útek za hranice, obe dcéry to však odmietli. O tri roky neskôr sa ale situácia zmenila a prostredníctvom staršej sestry získali kontakt na prevádzača. Dňa 9. mája 1951, krátko po 2. hod. ráno, všetkých zadržala hliadka Pohraničnej stráže v blízkosti drôtených prekážok, asi 500 m od pasovej kontroly v Kopčanoch. Ozvala sa streľba, ktorá ukončila život staršej zo sestier. Bibianu s rodičmi predviedli na strážnicu, kde ich obrali o všetky cennosti a vzápätí do kasární Pohraničnej stráže v kaštieli v Malackách. Tu strávila s matkou asi dva týždne, po ktorých ju previezli ku „Dvom levom“ v Bratislave, po vypočúvaní do väznice v Leopoldove a neskôr do cely krajského súdu. Strávila mesiace v samoväzbe. V procese, ktorý prebehol v septembri 1951, odsúdili jej otca za velezradu na dvanásťročné väzenie, matka dostala päť rokov a Bibiana, obvinená „len“ z pokusu o prekročenie hraníc, dva a pol roka. Spolu s matkou ju previezli do väznice v Ilave, kým otca poslali do Leopoldova. Ešte v roku 1951 došlo k presťahovaniu ženskej trestnice do Rimavskej Soboty, v apríli 1952 sa však musela Bibiana sťahovať opäť, no tento raz ju definitívne odtrhli od matky. S časťou väzenkýň putovala do Sučian, kde sa spriatelila s Maruškou, talentovanou poetkou, ktorá pochádzala z Čiech. Spolu vytvorili Jednotné básnické spevácke a výtvarnícke družstvo, ktoré podľa svojich priezvísk nazvali SOBKOV. V máji 1953 bola vďaka amnestii prepustená na slobodu, o návrate do normálneho života ale nemohla byť žiadna reč. Zamestnala sa v Bratislave v laboratórnych potrebách ako korešpondentka, všetko však podriaďovala jedinému cieľu – navštevovať rodičov vo väzení. Keďže matka bola v Pardubiciach a otec v Ilave a neskôr vo väznici Mírov, bolo veľmi časovo i finančne náročné za nimi cestovať. Silu prežiť jej dávala len láska k budúcemu manželovi. Trvalo roky, než sa jej podarilo získať byt. Po narodení prvého dieťaťa ostala doma a popri starostlivosti o rodinu si začala budovať literárnu kariéru. Skladala piesne, spolupracovala s hudobnými skladateľmi, vyhrala rôzne súťaže, osvedčila sa ako prekladateľka, neskôr pracovala ako sprievodkyňa v Čedoku. Získala meno dobrej autorky, jej minulosť ju však neraz dostihla a pripravila o prácu. Bibiana nakoniec získala zamestnanie v rozhlase v redakcii pre deti a mládež, kde robila úspešné hudobné relácie. Napriek tomu, že ju odtiaľ neskôr prepustili, miesto jej po čase vrátili späť. Bibiana Wallnerová sa dodnes venuje literárnej tvorbe, vydala niekoľko kníh. Svoje skúsenosti s väzením opísala v románe Pod basovým kľúčom (Bratislava 2010), z ktorého cítiť jej veľký zmysel pre humor a nepoddajnosť, s akou zápasila s nepriaznivým osudom.
